…Obor Krkonoš, nedobytná pevnosť, Ježova hora, či najväčšia – moderná pevnosť v Československu – tieto všetky názvy zastrešuje pevnostné opevnenie Stachelberg, ktoré sme sa rozhodli minulý týždeň spoznať…
Z histórie…
Delostrelecká pevnosť Stachelberg sa začala budovať v októbri 1937 ako súčasť stáleho pohraničného opevnenia proti Nemecku. Po dokončení sa malo jednať o jednu z najväčších pevností svojho typu v celosvetovom meradle. Jeho výstavbu však prerušila mníchovská dohoda a v októbri 1938 odstúpenie pohraničia Nemecku. Stachelberg sa nachádza na východnom výbežku Krkonoš (kóta 632 Hřebínek), nad obcou Bábí medzi mestami Trutnov a Žácleř.
Výstavbu pevnosti zabezpečovali firmy Ing. Kruliša a Konstruktiva, a.s. – Praha. Stavebne mala byť dokončená na zimu roku 1939. Na stavbe pevnosti pracovalo na tri zmeny 1500 robotníkov (okrem sudetských Nemcov – robotníci sa vozili prevažne zo Slovenska a Podkarpatskej Rusi). Za jedenásť mesiacov sa podarilo v podzemí vylámať všetky chodby (celkom 3,5km) a sály v hĺbke 25 – 60m. Vybetónovať sa však stihlo len niekoľko častí, cca 10%. V podzemí malo byť umiestnené všetko tylové zabezpečenie pre 778 mužov – kasárne, skladiská, muničné sklady, veliteľské stanovištia, elektráreň, či nemocnica. Pevnosť mala v prípade úplného obkľúčenia a stáleho vedenia boja odolávať nepriateľovi až dva mesiace – na toľko boli kalkulované zásoby munície, potravín, PHM, a ďalšieho vybavenia.
Po dokončení mala byť pevnosť vyzbrojená celkom desiatimi 100mm húfnicami vz.38 s dostrelom 12km a rýchlosťou streľby až 20ran/min., ôsmimi 4,7cm protitankovými kanónmi vz.36 s dostrelom 6km a rýchlosťou streľby 35ran/min.; niekoľkými desiatkami ťažkých a ľahkých guľometov pre obranu najbližšieho okolia povrchu pevnosti.
Súčasnosť
Pevnosť Stachelberg dnes na povrchu zastupuje pechotný zrub T-S- 73 (ohromných 3 177 m3 železo – betónu). V pechotnom zrube (v ktorom sa nachádza aj vstup do podzemia) je rôzna expozícia od makiet a modelov Stachelbergu, po výzbroj daného opevnenia. Sprístupnené je cca 3/4km rozostavaného podzemia. Snaha je o sprístupnenie ďalších momentálne zatopených častí pevnosti (pevnosť bola zatopená, aby nemohla slúžiť nepriateľovi). V podzemí je možné vidieť rôzne expozície (fázy výstavby ale aj pôvodné lešenie a debnenie na betónovanie).
Podzemný pochod Stachelberg 2019
Po mojej veľmi pozitívnej skúsenosti s akciami podobného charakteru (Memoriál českoslovesnkých parašutistov), som sa rozhodol, že aj tento rok absolvujem niekoľko podobných akcií v ČR. Som veľmi rád, že sa tejto akcie spolu so mnou zúčastnili aj moji priatelia a dúfam, že ich to uchvátilo tak ako mňa. Takže 936km, čo sme spolu prešli na Stachelberg a späť neľutujem ? Tento pochod som rozplánoval na dve časti.
Sobotu ráno fúka a mrzne, ale to nás neodradilo a skoro ráno beriem Mikiho a ideme vyzdvihnúť chalanov do Trenčína. Cestou trochu korigujeme ,,bod stretnutia“. Chalani si prehádzali veci do auta a pobrali sme sa smer Stachelberg. Cesta bola dlhá, ale myslím, že záživná. Stále sme mali rôzne témy na preberanie. Počasie sa s pribúdajúcimi hodinami a našou cestou na sever výrazne menilo. Prišli sme do zasneženého, zamrznutého a vetrom ošľahaného kraja ? Po menšej peripetii s parkovaním sme to vyriešili ako správni Slováci tzv. „na pána“ – čo najbližšie to bolo možné.
1. časť – Podzemný pochod
Pobrali sme veci z auta a vydali sme sa smerom na registráciu. Už cestou na registráciu sme obdivovali objekty a bolo nám jasné, že nás čaká niečo veľké. A tak sa aj stalo. Keď sme uvideli T-S- 73 boli sme milo prekvapený. Niečo tak veľkého sme si nepredstavovali – a to sme ešte neboli dnu. Tak sme sa rýchlo zaregistrovali, dostali sme ,,štartovací balíček (energy drink, fit tyčinku a závin) a registračnú kartu (záznamovú). Po registrácii sme išli do zrubu. Tu sme počkali na našu sprievodkyňu. Čakanie sme si spríjemnili pozeraním expozície. Následne, keď sme zbadali schodisko dole, ostali sme ,,zmrznutý“. Ak sa dobre pamätám 181 chodov dole do podzemia. Cestou dole sme si všimli, že budovatelia mysleli naozaj na detaily a niektoré časti schodiska neboli spevnené, aby sa dali v prípade potreby rozbiť a znemožniť tak prístup dole do podzemia. Následne sme dostali prilby a hor sa objavovať toto neskutočné dielo. Sprievodkyňa nám dávala dostatok času na dôkladné pokochanie sa týmto dielom. Výklad bol jasný a vecný. Navyše oceňujem, že vedela zodpovedať všetky otázky, ktoré sme jej položili. A nebolo ich málo ?
Po preskúmaní podzemia sme išli odovzdať záznamovú kartu a vyzdvihnúť si certifikáty a pamätné medaile. Navyše sme mali znova nárok na ďalšie jedlo – klobásky. Keďže sme boli medzi poslednými, malo to svoje čaro a pri jedení klobások sa rozbehla družná česko – slovenská debata. Zhodli sme sa, že aj napriek rozdeleniu našich štátov, sa vôbec neberieme ako cudzinci, ba práve naopak. Po týchto rozhovoroch a výmene kontaktov, sme sa pobrali popozerať okolie areálu Stachelberg. Nachádzala sa tu aj vyhliadková veža Eliška, ale vzhľadom k počasiu sme usúdili, že je zbytočné ísť hore. A tak sme pochodili po zrekonštruovaných zákopoch z roku 1938 a malých pechotných bunkroch (súčasť ľahkého opevnenia). Následne nasledoval presun na T-S 63
2. časť – Náučný chodník – trip
Autom sme sa presunuli bližšie k izolovanému pechotnému zrubu T-S 63, ktorý sa nachádzal na ľavej strane pevnostného opevnenia. Zaparkovali sme auto za BUS zástavkou a pešo sme sa vybrali oproti zrubu. Nad cestou sa celkom pekne vynímal a otváral výhľad na príjazdovú cestu. Po krátkom preskúmaní okolia zrubu (do vnútra sa nedalo dostať), sme sa presunuli na pravú stranu po náučnom chodníku pozrieť ďalšie zruby. Prekonali sme potok a prudkým stúpaním sme sa vydali do lesa. Približne 1 km od T-S 63 sme v lese natrafili na ďalší malý zrub. Bol otvorený a tak sme ho preskúmali i zvnútra. Vonku sa už zvečerilo, čo dotváralo atmosféru. Pripadali sme si ako lovci pokladov ? Následne sme sa vybrali vyššie na kopec. Ak som to správne identifikoval, tak k pechotnému zrubu T-S 64. Išli sme veľmi opatrne, keďže sme nevedeli, čo sa nachádza pod snehom. Do zrubu sa dalo vyšplhať po opernom brvne. Boli tu stopy po rekonštrukcii. Keď sme tento zrub preskúmali pobrali sme sa späť k autu. V lese už bola celkom tma.
Celkovo sme sa zhodli, že sa sem ešte určite prídeme pozrieť a pochodiť po všetkých bodoch opevnenia, lebo to stojí za to. Zo Stachelbergu sme odchádzali nadšení. Cesta domov bola dlhá, ale niesla sa v príjemnej atmosfére.
Záver
Týmto sa ešte raz chcem poďakovať chalanom, že sa ku mne pridali a spolu sme mali možnosť preskúmať Stachelberg. Ak by mal niekto záujem sa o tomto úchvatnom mieste dozvedieť viac – TU
