Memoriál československých parašutistov 2018

,,Pot šetrí krv“

Po stopách histórie…

Vznik Memoriálu československých parašutistov… Pre operáciu Tungsten (angl. Wolfram) bola vybraná dvojica parašutistov Rudolf Pernický a Leopold Musil. Akcia bola naplánovaná v roku 1944 v Anglicku, kde sa parašutisti pripravovali. Účelom operácie malo byť prijímanie lietadiel so špeciálnym materiálom pre podporu domáceho odboja. Kvôli oneskoreniu výsadku sa operácia zrealizovala až 21.12. 1944. Paraskupina mala pôsobiť na Českomoravskej vrchovine. Cieľovou obcou mala byť obec Studnice, neďaleko Nového Mesta na Morave. Mali vyskočiť u malej osady Vortová v oblasti Žákovej hory. Miesto toho ich chybou navigátora vysadili v Libenici medzi Kutnou Horou a Kolínom. Po dni strávenej orientáciou a zisťovaním, kde vlastne vyskočili, nasledoval presun do Studnice. Po sedemdňovom vyše 80 km dlhom pochode v zime, v snehu, v lese a s jedlom na jeden deň a kilom čokolády navyše dosiahli svoj cieľ. Obec Studnice, kde ich už čakala kontaktná osoba – Cyril Musil.

Tohto 70 km memoriálu – spomienkového pochodu som sa chcel zúčastniť už minulý rok, ale nenašiel som parťáka. Tento rok ma potešil Pjotr, ktorý sa ku mne pridal a tak sme sa pred 3 mesiacmi prihlásili ako tím Berny´s Group_SK. Samotný pochod ako taký, bol pre mňa už len čerešničkou na torte. Hlavná motivácia pre mňa osobne bola cesta, ktorú som podstúpil, aby sme úspešne absolvovali tento pochod. Celkovo som za tieto tri mesiace odcvičil cez 30 hodín, nabehal som cez 91km a prešiel cez 100km (Berny March_1 či Berny March_2). Takže viac ako zo samotného cieľa sa teším aj z tejto ,,cesty“ k cieľu. Uvedomil som si, že človek si musí dávať náročné ciele, pretože iba vtedy to celé stojí zato.

Cesta do Chrudimi

Na cestu do ,,Athén východných Čiech” alebo do ,,mesta výsadkárov” ako sa občas zvykne toto mesto nazývať sme vyrazili v piatok. Po pracovnom meetingu v Banskej Bystrici som sa vybral po Pjotra na stanicu do Piešťan. Následne sme spolu absolvovali nákup v Bille a vydali sme sa smer Chrudim. Na piatok som nám rezervoval izbu v penzióne,  aby sme sa komfortne vyspali. Dobrá nálada bola už na Slovensku a v penzióne len gradovala. Nachystali sme si veci na sobotu a pobrali sme sa spať plný očakávania.

 

Úvodný briefing Memoriálu československých parašutistov

Sobotu ráno sme sa zúčastnili zahajovacieho ceremoniálu a následne všetkých organizačných úkonov. Po úvodných slovách veliteľov a organizátorov sa dostal k slovu vojenský farár. Okrem požehnania všetkým účastníkom, požehnal aj  všetkým analgetikám, slivovici i iným podporným látkam, čo mali účastníci v batohoch 😀 (veľmi milé spríjemnenie atmosféry). Následne nás vyzval k minúte ticha za všetky obete 2 sv. vojny. Tu by som chcel chcel navrhnúť organizátorom možno malé vylepšenie. Pri úvodnom briefingu sme stáli skoro na kraji. Vietor a neustále prichádzajúce autá, dosť rušili Váš príhovor, tak by možno nebolo zlé do budúceho ročníka dať navyše jeden reproduktor z každej  strany alebo proste púšťať autá do areálu až po briefingu. Predsa len sme boli prvý krát a chceli sme zachytiť čo najviac informácií. Po úvodnom briefingu sme sa s Pjotrom rozhliadli po letisku. Podporili sme Vlčie Maky (spolok pre podporu veteránov) a relaxovali pri aute. Stretol som tam ,,známeho“ z kurzu u KACU Group a tak sme hodnú chvíľu kecali.

Začiatok Memoriálu

Na štarte sme dostali ,,dobové povolenie k cestovaniu v Protektoráte Čechy a Morava“ (ID karta s potrebnými údajmi pre kontrolné body a číslami na organizátorov pre prípad núdze). 12:10:30 bol čas, kedy sme oficiálne odštartovali. Tesne pred štartom si organizátor ešte overoval všetky potrebné údaje a poslal nás k bráne, kde viala vlajka Českej Republiky a vlajka Chrudimských výsadkárov. Na bráne z letiska nás čakala prvá úloha. Na plote bol pripevnený odkaz s mapou, ktorú sme si museli ,,zapamätať“. Čo sa mi veľmi páčilo, že to nebol klasický pochod z bodu A do bodu B. Bol to pochod s príbehom, plnením úloh a prekvapeniami. Takže ako účastník ste sa mohli čiastočne vcítiť do role Rudolfa Pernického a Leopolda Musila. Samozrejme, že nemali taký komfort ako my (pohodlné membránové oblečenie, dostatok jedla a vody,…). A tak začal náš prvý ročník Memoriálu československých parašutistov.

Zorientovanie sa

Príbeh: Uff, zoskok bol bez problémov, ale stratili sme nejaký materiál a na hľadanie nie je čas. Lokalita je rozhodne iná ako bol plán, ale ak si dobre spomínam na poslednú spravodajskú informáciu, tak je to jedna zo záložných výsadkových plôch  v okolí Chrudimi a neďaleko je pozorovacie stanovisko pre navádzanie lietadiel…. 

Po prečítaní úvodných slov som sa snažil vžiť do situácie Pernického s Musilom. Čo ma prekvapilo, že všetko bolo aj v angličtine, takže sa organizátor pripravil na všetko. Ale poďme späť. Prvá úloha sa niesla v znamení ,,zorientovania sa“. Takže sme mali nájsť najvyšší bod v okolí – rozhľadňu, kde sme mali nájsť ďalšie informácie.

Smer Svídnice

Príbeh: Kontakt bol na mieste. Hlavná úloha – máme sa dostať k hrádzi vodnej nádrže, kde by sme mali nájsť ďalší kontakt. Kontakt reaguje iba na pozdrav ,,Posiela ma Jan Nerad” a povie nám, kam pokračovať. Môžeme len dúfať v úspech…

Z rozhľadne sme sa stále v dobrej nálade a v rýchlom tempe presúvali do Svídnice ku hrádzi vodnej nádrže, kde mal byť kontakt, ktorý bude reagovať až na ,,špecifický“ pozdrav. Keď sme prišli do Svídnice, našli sme na hrádzi ,,rybára“. Ten nás odkázal na farára v kostole v Žumberku a prezradil nám aké znamenie máme použiť, aby nás farár spoznal a poskytol nám ďalšie informácie. Po príchode do Žumberka sme vyhľadali kostol a ,,miestneho farára“, ktorý čakal pri oltári na dohodnuté znamenie. Následne sme dostali požehnanie a omšové víno na posilnenie. Farár nás poslal k zrúcanine hradu Žumberk, kde sme mali dostať ďalšie pokyny. Pri kostole sme videli organizátorov i vojenskú sanitku, čo nás milo prekvapilo. Naozaj celý pochod mal veľmi dobré zabezpečenie a logistiku. Na zrúcanine sa nachádzal prvý kontrolný bod, kde sme dostali aj nové pokyny. Do našich cestovných pasov (ID kariet) pribudla prvá pečiatka. Chvíľku sme si oddýchli, ja som prelepil prvý otlak (podcenil som ponožky) a išli sme ďalej.

Smer Ležáky

Príbeh:  Svitla nám nádej. Miestny odbojári sú veľmi zarputilí. Máme sa presunúť do Ležáku, vraj tam pôsobí nejaká iná paraskupina…

Cestou sme mali stále dobrú náladu a rýchle tempo. Až som sa miestami obával, aby sme ho vydržali dokonca. Slnko začínalo zapadať, ale teplota bola dobrá. Po príchode do Ležáku (teda toho, čo z nich ostalo – 3D model obce stál pred múzeom), sme dostali sviečku na zapálenie pri symbolickom pomníku. Pred pomníkom stála čestná stráž a odstavené bojové vozidlo. Následne sme mali voľný vstup do múzea a všade po areály tejto národnej kultúrnej pamiatky. V múzeu sme si pozreli dobové fotografie, záznamy zo súdov – výpovede a rozkazy na popravu, rôzne dobové relikvie a artefakty. Naozaj toto miesto má mocnú atmosféru a dosť ma to dostalo. Mali sme možnosť si pozrieť i film – dokument ako to bolo, ale báli sme sa, aby sme moc nevychladli. Týmto by som chcel poďakovať tete v múzeu za turistickú známku do zbierky, keďže som nemal české koruny, venovala mi ju zadarmo.

Smer Medkovy kopce

Príbeh: Našli sme už len obec zrovnanú so zemou a tak musíme pokračovať ďalej. Museli sme sa vyhnúť väčším obciam a mestám, pamätali sme si nejaké spravodajské informácie z nejakej pozorovateľne v okolí Hnilska, ale pri ich porovnaní s mapou nám to vychádza niekde na vrchole Medkových kopcov. Neostáva nám nič iné, len dúfať, že to tam nedopadlo tak ako tu v Ležákach. Nemáme už ani čo jesť,…

A tak sme sa vybrali na Medkovy kopce. Nálada bola dobrá, aj keď som stále rozmýšľal nad osudom Ležáku a aký ,,mocný“ dokáže byť jeden papier, ktorý dokáže odsúdiť celú obec,… Tu som si už viac začal uvedomovať, aké vysoké odhodlanie museli mať Pernický s Musilom a vôbec, či by to bolo možné aj v dnešnej dobe. V dobe kde skoro nikto nič neurobí zadarmo pre iného, málokto sa pre iného obetuje, málokto dnes je natoľko psychicky odhodlaný vydržať až do konca,… Cestou sa zotmelo a tak sme nasadili čelovky a večerné vybavenie (reflexné prvky). Cestou sme sa spojili s dvojicou bratov Čechov, ktorý používali GPS, ale hlavne mali rovnaké tempo ako my, tak sme spojili sily, aby nám bolo na pribúdajúcich kilometroch veselšie. Po príchode na vrchol Medkových kopcov sme dostali čaj a čokoládu. Veľmi príjemné spestrenie pochodu. Hlavne ten čaj ? pomohol psychike. Tu sa nachádzalo zároveň aj ďalšie kontrolné stanovište, kde sme dostali znovu pečiatky. Taktiež sme dostali mapu a obálku, ktorú sme ale nemohli otvoriť na mieste, ale až keď príde čas,…

Smer Svratka

Príbeh: Šťastie stálo pri nás, získali sme ďalšiu mapu a obálku s informáciami. Na trase je veľa nemeckých hliadok, musíme byť preto veľmi ostražitý. Na námestí v Svratke by mala byť mapa, ktorá nám ukáže kade ďalej. Keďže mapa je verejná, máme v obálke dôležitú pomôcku, ktorá nám pomôže určiť ďalší smer. Takže hlavne ju nestratiť!

Cestou sme sa uchýlili na autobusovú zastávku, kde sme si vymenili ponožky, chvíľku oddýchli a v dobrej atmosfére pokračovali ďalej. Veľmi milo ma prekvapilo (ešte som sa s tým nestretol), že pani s dcérou stála pri bránke a ponúkala všetkých účastníkov domácou slivovicou (veľmi dobrou 😀 ). Tak sme využili miestne zdroje a dozvedeli sme sa o malej skratke (ušetrili sme nejaký ten kilometer či dva). Postupne sa už začínala prejavovať únava, ale fyzicky sme boli dobre pripravený a psychicky sme sa ťahali navzájom, takže sme srandovali a kecali. Parťáci z Čiech boli naša krvná skupina a o to to bolo ľahšie.

Po príchode na námestie vo Svtartke sme otvorili obálku a našli ďalší smer. Našli sme voľnú lavičku, ktorú sme si rýchlo obsadili. Keďže sme mali veľmi dobrý čas, rozhodli sme sa o dlhšiu pauzu. Miestne pohostinstvo praskalo vo švíkoch a nejaká vietmanská Mixka (potraviny a zmiešaný tovar), mala asi najlepšiu tržbu v roku ? Keďže sme nemali koruny, tak nás chalani založili 100kč, ale minul som im 32kč na doplnenie vody a dvoch horaliek. Toto bola jediná možnosť po trase, kde sa doteraz dalo doplniť vodu a nechcel som riskovať, že už nebude možnosť. Radšej 2kg naviac a hydratovať ako dostať kŕče…

Smer Devět skal

Príbeh: Situácia sa stáva neprehľadnou. Už dlho sa pohybujeme ako nejaký turisti, musíme zmiznúť do lesov. Je značná zvýšená aktivita, snáď to nie je kvôli nám. Pokračujeme na miesto určenia získané vďaka mape na výveske a pomôcke. Náš kód na nasledujúci trasu je na zvolanie Libuše odpovedať Londýn…

Cesta na Devět skal (najvyšší bod Ždárskych vrchov) už je v tichšom režime a každý šetrí energiu. Cestou hore sa objavuje hmla, ktorá naberá na intenzite. Prejavujú sa naše handicapy, už nik nemá čistú vzpriamenú chôdzu. Niekoho ťahá trieslo, iného otlak, či kolená,… Na každom účastníkovi sa už podpisuje únava. Z tempa, ale zatiaľ moc nepoľavujeme. Dohodli sme sa, že pôjdeme, čo to dá a posledné km aj keby sa plazíme,… Čas máme výborný.

Smer Studnice

Príbeh: Musíme to zvládnuť. Ďalšie postupové miesto je táborisko Medlov. Cesta je vraj celkom bezpečná, iba vo Fryšave teraz prebehlo niekoľko domových prehliadok, tak snáď niekoho nenarazíme. Keby to cez Fryšavu neišlo, tak máme použiť záložnú trasu cez Tri Studne, snáď to ale nebude treba. Táborisko s kontaktom vraj poznáme podľa ohňa a pre rozpoznanie si máme pospevovať našu hymnu. 

Cesta dole bola pre mňa najväčšie zlo. Dosť som už cítil podkolenné väzy (chýbajúci strečing po behoch). Našťastie sme boli silná skupina a moje odhodlanie nespomaľovať skupinu bolo obrovské. Takže aj napriek bolesti som šiel ďalej. Ako Pjotr často vravel ,,ako by sme tam už boli“ resp. ,,posledných 10 km bežíme“… Čas a km sa už doslova vliekli slimačím tempom. Navyše hmla, mokré lístie a kamene pod listami tiež neboli na ideálnu chôdzu. Po hodnej chvíli sme však prišli do Studnice, kde bolo tretie kontrolné stanovište pri dome, kde Cyril Musil prichýlil paraskupinu Tungsten. Zapálili sme symbolickú sviečku a uctili si ich pamiatku minútou ticha. Následne sme sa dozvedeli, že na ďalšie stanovisko nás odvezie Tatra alebo Land Rovery,… Tu sme všetci zneistili. Kam nás to chcú odviesť? Odkiaľ ešte pôjdeme? Nakoniec tak ako bolo na úvode povedané (parafrázujem) ,,čakajte neočakávané“. Tak nás Land Rover odviezol do kultúrneho domu v Novom Meste na Morave, kde bol oficiálny koniec Memoriálu Československých parašutistov.

Ukončenie Memoriálu československých parašutistov

V kultúrnom dome sme si prevzali pamätné medaile a diplomy s našim celkovým časom 13:49:30Na úspešné absolvovanie sme mali 20:00 hodín. Išli sme 5,1 km/hod., čo hodnotím za super tempo. Taktiež sme dostali ľahkú večeru (kurací steak so zeleninou) a čajom. Počkali sme na autobus, ktorý nás hodil späť na chrudimské letisko. Dohodli sme sa s Pjotrom, že chvíľku pospíme a vyrazíme späť na Slovensko až za svetla.

Tu by som sa chcel ešte podakovať chrudimákom, že nám dovolili sa osprchovať a nechali nás prenocovať u seba na lehátkach. Takže sme sa nemuseli krčiť v aute a dopriali sme si cez tri hodiny kvalitnejšieho spánku. Ďakujeme!

Celkové zhodnotenie

Chcel by som sa v prvom rade poďakovať organizátorom – ,,chrudimákom“, za výbornú akciu. Bola to doteraz jedna z najlepšie zorganizovaných akcií, ktorých som mal tú česť sa zúčastniť. Prihlasovanie, organizácia, logistika, sanitky a zdravoťáci, mapy, support (čaj, oheň či čokoláda), múzeum Ležáky – pietne miesta, on-line dotazník spokojnosti s návrhmi na vylepšenie po pochode, zázemie, darčekové predmety… proste všetko na čo si len spomeniete. Pochopí ten, čo zažije ? V druhom rade by som sa chcel poďakovať Pjotrovi, že do toho so mnou išiel a dúfam, že síce nachodený a ubolený, ale o to viac spokojný. A v treťom rade by som sa chcel poďakovať chalanom z ČR, s ktorými sme sa spoznali a prekonali pár spoločných kilometrov kde sme sa vzájomne podporovali. Proste československá spolupráca, na ktorú som patrične hrdý ? A nakoniec by som sa rád poďakoval aj pánu Bohu za to počasie, ktoré bolo výborné. Nočná hmla od Medkových kopcov len dotvárala tú pravú atmosféru.

Veľmi pozitívne hodnotím:
  • príbeh paraskupiny Tungsten
  • Mapové podklady boli veľmi dobre čitateľné
  • Ochota a dobrosrdečnosť ľudí
  • Prepojenie s múzeom Ležáky
  • Počasie
  • Medaila a pamätný list
  • Nebola ,,pevná“ trasa, takže záležalo od účastníka ako si cestu naplánoval – sloboda a zodpovednosť za kratšiu a náročnejšiu, či dlhšiu cestu alebo za zablúdenie a návrat,…
  • Pot šetrí krv – dodržané motto…
Veci na vylepšenie:
  • To čo ma prekvapilo bola prevaha asfaltu. Aspoň, ale viem, na čo sa mám pripraviť budúci rok ?
  • Tak ako som spomínal v úvode… Pri úvodnom briefingu sme stáli skoro na kraji. Vietor a neustále prichádzajúce autá, dosť rušili Váš príhovor, tak by možno nebolo zlé do budúceho ročníka dať navyše jeden reproduktor z každej  strany alebo proste púšťať autá do areálu až po briefingu. Predsa len sme boli prvý krát a chceli sme zachytiť čo najviac informácií.

Takže vidíme sa o rok… Berny´s Group_SK