Posledný novembrový víkend patril záverečnej mnou organizovanej akcii tohto roka – Malokarpatská výzva 2019. Túto akciu som organizoval spolu s MilitarySport Trnava a Airsoft Chtelnica. Po organizačnej stránke to bola jedna z najťažších akcií tohto roku. Nevyspytateľnosť počasia a zladenie viacerých druhov dopravy bola počiatočná výzva. Presúvali sme sa autami, vlakom, autobusom či taxíkom,…
Z pôvodne ôsmych statočne prihlásených účastníkov sme sa reálne zúčastnili traja. Ja, Maťo a Michal. 3M ? ako som nás vo vlaku nazval. Čo myslíte, podarilo sa nám úspešne absolvovať Malokarpatskú výzvu 2019?
Cesta na začiatok…
Prvá výzva začala už ranným budíkom. Mňa budil už o 3:00… O 4:00 sme sa stretli na vlakovej stanici v Trnave, kde sme nasadli na vlak smer Pezinok. Cesta vo vlaku sa niesla v príjemnej atmosfére. V Pezinku sme presadli do taxíka, ktorý nás vyviezol na Pezinskú Babu. Začiatok našej Malokarpatskej výzvy…
Malokarpatská výzva 2019
Na Pezinskej Babe (535 m.n.m.) nás čakal nepríjemný vietor, čo kazil pocitovú príjemnú teplotu. Dôležité pre nás ale bolo, že nepršalo. Nasadili sme si čelovky, patrične si navrstvili oblečenie a vybrali sme sa po červenej smer vrch Čmeľok (709 m.n.m.). Tu sme si spravili krátku zastávku na fotenie. Pokračovali sme cez sedlo Pod Javorinou, kde sme sa ,,naraňajkovali“ a na Skalnatú (704 m.n.m.), kde sme chceli stihnúť východ Slnka. To sa nám aj čiastočne podarilo….
Následne sme pokračovali stále po červenej na Čermák, popod vrch Gajdoš (650 m.n.m.) cez Hubalovú, Panské uhliská až k sedlu Skalka (525 m.n.m.). Tu ma prekvapila súkromná obora, ktorá sa tiahla pozdĺž celej tejto trasy. Zo sedla nás čakal najnepríjemnejší úsek celej Malokarpatskej výzvy – klesanie do Sološnickej doliny (305 výškových metrov klesania) a následné stúpanie (532 metrov) na Vápennú (Roštún 752 m.n.m.). Ale stálo to za to…
Z Vápennej sme pokračovali stále po červenej turistickej značke cez Mesačnú lúku (zaujímavé miesto na bivakovanie), sedlo Uhliská a na Amonovu lúku. Tu sa nachádza aj udržiavaný prameň, ale vody sme mali dostatok, tak sme pokračovali ďalej na Kubašovú a Mon Repos (tu sa nachádzal ďalší prameň). Podľa stavby a okolia bolo Mon Repos veľmi zaujímavé a historické miesto, o ktorom sa málo vie,…
Mon Repos (465 m.n.m.)
Mon Repos bol pálffyovský zámoček v Malých Karpatoch, ktorý sa nachádzal neďaleko Dzeravej skaly. Dodnes sa z neho zachovali len ruiny. Bola to drevená zrubová stavba postavená na kamennom základe. Historické pramene, ktoré by sa týkali pôvodu objektu, sú veľmi zriedkavé. Vychádzam teda z informácií dostupných na internete – bol to trojpodlažný zámok postavený v roku 1898 z červeného smreka. Koncu 19. storočia by zodpovedali aj tehly so značkou HPM (Herczeg Pálffy Miklós), ktoré sa tam dodnes nachádzajú. Zámok zrejme nechal vybudovať v danom roku 1898 knieža Mikuláš XIII. Pálffy. Využívali ho spolu so súrodencom grófom Alexanderom (Sándorom) pri poľovačkách.
Jeden z prvých dochovaných obrázkov zámku sa nenachádza len na dobových pohľadniciach (ako sa väčšina domnievala), ale bol publikovaný aj v monografii o bratislavskej župe, ktorá bola vydaná v roku 1904 (bez bližších informácií). Podľa informácií, ktoré sa zachovali medzi ľuďmi tradovaním, Mon Repos využíval najmä brat Mikuláša XIII. Sándor. Údajne kvôli nešťastnej láske začal piť a poľovačky v tejto lokalite, končiace hodovaním, organizoval práve on.
Po skončení pálffyovskej éry zámoček slúžil ako rekreačná chata, bol obľúbeným miestom turistov. Vyhorel v piatok 5. decembra 1969, deň pred sviatkom patróna obce. Objekt sa mal vykúriť pred príchodom hostí, vypukol však požiar a pokusy o uhasenie boli neúspešné. Dodnes na toto miesto chodia turisti, hoci tam stojí už len kamenný základ zámku a susedná horáreň s pálffyovským erbom. Práve korunka v hornej časti erbu, by mohla napovedať niečo o pôvode objektu. Práve na tom mieste je však erb zvetraný, resp. inak poškodený.
Z Mon Repos sme prešli k rázcestníku Pod Čiernou skalou, kde sme prešli z červenej na žltú turistickú značku. Tá nás doviedla na Čiernu skalu (602 m.n.m.), kde sme si vychutnali západ slnka. Opäť sme nahodili čelovky a pobrali sme sa cez chatovú oblasť Jahodník až do Smoleníc. Tu sme zavítali do reštaurácie u Havrana, kde sme oficiálne ukončili našu Malokarpatskú výzvu 2019. Nasledovala už len cesta autobusom do Trnavy.
Záver
V prvom rade ďakujem Maťovi a Michalovi za vytvorenie super atmosféry. Podarilo sa nám prejsť 44,3 km za 13:45. Krásna celodenná túra, ktorú sme asi všetci pocítili hlavne nasledujúci deň ?. Počasie nám vyšlo na jednotku. Proste super akcia. Takže Malokarpatská výzva 2019 bola úspešne absolvovaná.
V Malých Karpatoch sa pohybujem málo a to je chyba. Je tu naozaj krásna príroda a veľa miest, ktoré majú čo ponúknuť…
Malkorpatská výzva 2020 bude o to zaujímavejšia.
ZÁKLADNÉ INFORMÁCIE O MALOKARPATSKEJ VÝZVE 2019
Celková dĺžka trasy: 44,3 km
Celkový čas túry: 13:45 hod.
Výškové prevýšenie: stúpanie 1597m; klesanie 1857m
Fideikomisný súpis 1879. ŠABA
Fideikomisný súpis 1899. Archív MCK Malacky
Šíp, V.-Trebišovský, J.V.: Malacky. Kapitoly z dejín mesta 2. časť, s. 57
Jurčinová, Nikoleta: Plavecký Mikuláš – Kaštieľ Mon Repos
