45. Pochod vďaky SNP

Koncom minulého roka ma oslovil kamarát Aďo s návrhom účasti na Pochode vďaky SNP, ktorý on pravidelne absolvuje. Vedel, že sa pravidelne zúčastňujem podobných akcií v Čechách (Pochod československých parašutistov, Military death march) a nebude ma musieť dlho prehovárať ?. A tak som sa minulý víkend zúčastnil 45. Pochodu vďaky SNP. Som veľmi rád, že sa ku mne pridali i ďalší parťáci CAT1 a Peťo. Úprimne som o tomto podujatí nič nevedel a kvôli pracovnej vyťaženosti som ani nič nezisťoval. Išiel som do neznáma (občas to je lepšie ?). Vedel som, že bude dobrá partia, s ktorou rád strávim nejaký ten čas… Jediný pokyn, ktorý som dostal, aby som sa dostavil do obce Cigeľ o 8:30. A tak sa aj stalo…

Už príchod do obce a kolóna áut na parkovisko predpovedala veľkú účasť. Dobrovoľní hasiči korigovali dopravu v obci a počet policajtov tiež začal primerane narastať. Nevedel som prečo. Po zaparkovaní a zvítaní sa, nasledovala zoznamka s ďalšími členmi našej malej výpravy, ktorú doplnila Katka a Evka. Išli sme sa zaregistrovať. Kým sme čakali v rade na registráciu, pozerali sme sa na prípravu otváracieho ceremoniálu – čestná stráž, vojenský orchester, ÚOÚČ,…. Prekvapilo ma vysoké poradové číslo 2056. Keď zoberiem do úvahy koľko ľudí sa vôbec ani neregistrovalo, tak si dovolím tvrdiť, že účasť mohla byť okolo 3300 ľudí (2799 oficiálne zaregistrovaných). Po registrácii sme sa išli pozrieť na otvárací ceremoniál. Počkali sme kým sa kládli spomienkové vence k pamätníku a pri príhovore politikov sme sa pobrali na trasu pochodu…

45. ročník Pochodu vďaky SNP

Naša trasa mala označenie P1, Cigeľ – Biely kameň – Cigeľ. Dĺžka trasy 10 km a prevýšenie 660 výškových metrov. Nechcel som túto trasu podceniť, keďže sme si minulý týždeň vyskúšali zľadovatené chodníky na Inovec. Takže protišmykové návleky a turistické palice bola moja povinná výbava (samozrejme, že celý čas ostala v batohu ?).

Cesta na Biely Kameň

Za dedinou sme prešli ponad lyžiarske stredisko a pokračovali sme modrou turistickou značkou približne 3 km k horárni. Tam sme bohužiaľ prišli o Evku, ktorá sa cestou nešťastne šmykla a zranila si ruku. Keďže pohyb ruky bol značne obmedzený a bolestivý, tiež bolo viditeľné opuchnutie a nedokrvenosť tak som ruku čiastočne znehybnil a odľahčil. Aďo vybavil transport dole a následný prevoz na röntgen (našťastie sa zlomenina nepotvrdila). Pre takéto prípady rád odporúčam absolvovanie praktických kurzov prvej pomoci. Nemusíte si robiť TECC, CLS, ale základné prvky prvej pomoci by mal ovládať každý turista. Rád by som apeloval, že je rozdiel medzi ,,nácvikom v učebni“ a medzi reálnou situáciou v teréne. Tu musím pochváliť aj organizátora resp. organizáciu, pretože boli dobre rozmiestnené ,,stanovištia“. Tie predstavovali chaty, kde sa okrem čaju a ohnísk nachádzali aj organizátori zabezpečujúci prvú pomoc. Pri každej chate sa nachádzalo aj niekoľko vozidiel presne pre takéto prípady.

Následne sme pokračovali hore smerom k ďalšiemu bodu Dierovce 987 m.n.m.. Tu sme stretli ďalšieho nášho parťáka Romana, ktorý sa už síce vracal späť, ale rozhodol sa si to s nami zopakovať. Postupne sa začalo zvyšovať aj množstvo snehu navôkol. Môj prvý tohtoročný sneh ?. Išli sme sa najprv pozrieť na vyhliadku Biele skaly. Počasie nám doprialo krásne výhľady. Chvíľku sme sa pokochali krásnou zimnou prírodou a následne sme okolo druhej chaty zostupovali dole do dediny. Dobrá nálada nás neopúšťala aj napriek tomu, že cesta späť už bola značne vychodená a miestami riadne vyšmýkaná. Všetci sme to, ale úspešne zvládli.

Cesta späť

Po príchode späť do obce Cigeľ sme išli odovzdať štartovné čísla a prevziať si pamätné listy a odznaky. Za úspešné absolvovanie bol k dispozícii i guláš. Keďže mňa hlad moc netrápil, rozhodol som sa zatiaľ poobhliadnuť po pamätnej izbe, ktorú som videl na mape. Cestou sme sa o nej rozprávali a tak som bol na ňu zvedavý, keďže je to niečo, čo sa už z obcí vytráca…

Pamätná izba

Nachádza sa nad kultúrnym domom po ľavej strane. Z cesty sa dá vidieť tabuľa s názvom Izba revolučných tradícií. Za zmienku stojí, že história tohto domu sa datuje od roku 1851, ktorý je zaznamenaný na jednom z trámov. Dom je rozdelený na niekoľko častí a mapuje celú históriu obce. Najväčšia časť je samozrejme venovaná vojnovému obdobiu 2 svetovej vojny. Rád by som aj takouto cestou poďakoval milému staršiemu pánovi, ktorý sa o túto izbu stará a spravil nám k nej aj odborný výklad. Vďaka tomu sme si dokázali lepšie predstaviť, čo sa dialo v osudných rokoch v tejto obci, čím si museli Cigľania prejsť, ale aj čo ich zachránilo pred vypálením. Obávam sa iba toho, aby mal kto po starom pánovi prebrať ,,žezlo“, pretože by bolo na škodu prísť o takýto kus svojej histórie…

Zaujímavosti z pamätnej izby

Čo predchádzalo 13. januáru 1945?

V pohorí Vtáčnik bol vytvorený partizánsky oddiel Major. Vytvoril sa z povstalcov, ktorí bojovali na fronte, dezertérov slovenskej armády, žandárstva a stíhaných osôb. Veliteľom bol poručík žandárstva František Ninis a za jeho zástupcu – komisára oddielu bol určený Ján Mikuš (náš občas Cigeľa). Tesne pred 13. januárom sa podarilo získať z radu Cigľanov 12 mladých chlapov. Dňa 13. januára skoro ráno, ešte pred príchodom Nemcov, sa im podarilo odísť k oddielu F. Ninisa. Nestihol to Anton Murár, ktorého povyše dediny chytili Nemci. Po krutých výsluchoch bol utýraný k smrti. V oddiele Major pôsobilo 21 Cigľanov. Stav nebol stabilný, pretože niektorí Cigľania boli poverení vniknúť aj do Hlinkovej gardy.

Občania Cigeľa pomáhali partizánom a odboju ako len mohli. To všetko Nemci tušili, ale potrebovali konkrétne dôkazy. Zvolili taktiku nasadzovania špicľov a falošných partizánov, ktorí navštevovali našu dedinu. Niektorí z nich dokonca hovorili rusky a mnohí, najmä Slováci nemeckej národnosti pekne slovensky. Naši dôverčiví občania, ktorí im uverili (bolo ich málo), na to doplatili vlastnými životmi. Veľa zla narobil Nemec Erik Laubcshiber, ktorému dokonca uveril aj veliteľ oddielu Ninis. Vernými pomocníkmi Nemcov boli členovia Hlinkovej gardy. Ale aj napriek tomu sa Nemci toho o partizánoch veľa nedozvedeli, čo ich privádzalo do zúrivosti. Mali síce vypracovaný zoznam podozrivých, ale to im nestačilo. Preto sa rozhodli obec prepadnúť. Ľudí vyhnali z domovov pod zámienkou kontroly osobných dokladov…

Osudný 13. január…

Dňa 13.januára 1945 v skorých ranných hodinách nebadane obsadili obec dobre vyzbrojené špeciálne protipartizánske jednotky z Novák – Laskára, jednotky Dirienager a bezpečnostné zložky z Prievidze. Ako prvé obsadili obec Cigeľ jednotky v šedozelených uniformách. Bola vytvorená reťaz, ktorá celú dedinu uzavrela. Potom vstúpili do dediny ďalšie jednotky vojakov, ktoré po ceste hore dedinou až na horný koniec vytvorili reťaz hliadok, ktoré na seba dovideli. Do krčmy u Murára sa nasťahoval štáb bezpečnostných zložiek. Ďalšie hliadky sa vybrali od horného po dolný koniec dediny robiť domové prehliadky. Vojaci hľadali partizánov, zbrane a ukrývajúce sa osoby. Obsadenia Cigeľa sa zúčastnilo asi tisíc vojakov.

Špeciálna skupina nacistov sa vybrala zaisťovať osoby, ktoré mala napísané v zozname. Mnohých chlapov nahnali do ohrady pred krčmou u Murára, odkiaľ si niektorých vyvolávali na vyšetrenie. Z krčmy urobili hotovú mučiareň. Do hrady povaly zahlobili klin a na tento uviazali povraz. Vypočúvaných vyväzovali za ruky vyvrátenými za chrbát a bili ich hlava nehlava. Po omdletí ich obliali vodou a vypočúvali ďalej. Takto týrali Štefana Mjartana (krčmára), Kolomana Mjartana, Juraja Cmarku a Antona Murára. Všetkých niekoľkokrát prehnali z krčmy domov a idúcich ich bili palicali. Takto utýraných ich znova nahnali do krčmy a ďalej vypočúvali. Zaistení v ohrade sa s hrôzou museli dívať ako občana z Prievidze Ďurjaka v potoku oblievali studenou vodou a hrozne bili. Chytili ho na Čerťažach, keď chcel utiecť z obce.

Pochod do Prievidze…

Asi po trojhodinovej hrôze nechali zaistených nastúpiť na cestu pred krčmou. Zobrali im doklady a odviedli ich do Prievidze. V trojrade museli natlačený na seba pochodovať za kriku a revu Nemcov. Beda tomu kto by vyšiel z radu. Zo všetkých strán okolo nich išli Nemci a prievidzskí gardisti, ozbrojený puškami a automatmi. Starých občanov a tých, ktorých utýrali, naložili na nákladné autá a tiež ich odviezli do Prievidze. Zatvorili ich tam do pivnice pod dom vedľa Karpátie – dnes je tam pamätná tabuľa. V tom čase, tam už bolo zaistených asi 15 chlapcov. Namačkaní vedľa seba, ani nemali kde poriadne stáť. Takto stáli dve noci a jeden deň. Mala prísť nejaká kontrola a tak ich rozdelili do dvoch pivníc. Ležali tak, že si nohy povykladali jeden cez druhého. Hygienické podmienky boli otrasné, pretože na potrebu ich púšťali len jeden krát za deň. Nedalo sa tam riadne dýchať. Čerstvý vzduch tam prišiel len vtedy, keď otvorili dvere. V takých podmienkach boli niektorí väznení až dva mesiace….
Podklady boli použité z miestnej kroniky v Cigli a z rozprávania preživších.

Avšak veľmi podstatný bol aj výklad od milého pána, ktorý nám porozprával, čo bolo jednou z príčin, prečo došlo k 13. januáru 1945… Nemci o obci vedeli, že spolupracujú s partizánmi. Ale nemali dôkazy. Prvý zlom nastal, keď sa niekto preriekol falošným partizánom, že schovávajú v obci Židovskú rodinu. Aby toho nebolo málo zastrelili tam nemeckého občana. Keď sa začal hľadať vinník (všetci v dedine vedeli, kto to bol, ale nik ho neprezradil), tak starostu napadlo, že schovávajú aj nemeckého dezertéra. Poprosil ho, aby to zobral na seba. A tak sa stalo, že sa Nemec priznal aj keď vedel, čo ho čaká… K jame vraj kráčal vzpriamene, hrdo a bez zastavenia. Tento Nemec zachránil Cigeľ pred vypálením obce… Česť aj jeho pamiatke…

Oddiel Major

Oddiel Major vznikol 11. novembra 1944 okolo 4 člennej skupiny partizánov F. Ninisa, J. Badániho, J. Mikuša a L. Fabíniho, pôvodne príslušníkov partizánskeho zväzku Ján Žiška a neskôr oddielu Vtáčnik, z ktorého v ten istý deň odišlo ďalších 7 bojovníkov a utvorilo samostatný oddiel Major. Najvyšší počet bojovníkov dosiahol 21. marca 1945, keď mal 46 bojovníkov. Sídlo oddielu bolo pôvodne v Hluchej doline nad Podhradím, potom sa 14. januára 1945 premiestnili na Tlstý diel. Veliteľom oddielu bol Františk Ninis a politickým komisárom Ján Mikuš (rodák z Cígeľa). Operoval nad obcami Cígeľ, Sebedražie, Malá a Veľká Čausa, Malá a Veľká Lehota a Podhradie, kde nadväzovali na operačný priestor oddielu Vtáčnik. Oddiel sa spojil so Sovietskou armádou 4. apríla 1945.

Partizánska prísaha oddielu Major
,,Prisahám na svoju česť a svedomie, že budem čestne plniť svoje partizánske povinnosti, podľa rozkazu svojich veliteľov a tak, aby celok neutrpel ujmu mojím počínaním. Som si plne vedomý svojej povinnosti a beriem na vedomie, že v prípade zrady, alebo previnenia budem zastrelený. Hore uvedený obsah prísahy mi bol prečítaný a tento vlastnoručne podpisujem“

A čo dodať na záver?

V prvom rade poďakovanie organizátorom, pretože zorganizovať takto veľkú akciu je nesmierne náročné. Keďže organizujem Turistiku bez výhovoriek, viem o čom hovorím. V druhom rade ďakujem svojím priateľom, s ktorými sme vytvorili opäť dobrú partiu a ešte lepšiu náladu. Takže vidíme sa o rok ?