Memoriál československých parašutistov 2018 nás milo prekvapil veľmi dobrou organizáciou a tak sme sa rozhodli, že sa zúčastníme aj tento rok. Pred rokom som Memoriál československých parašutistov úspešne absolvoval s Pjotrom ako tím Berny´s_Group_SK. Tento rok Pjotr prehovoril svoju ženu Ľubku, aby si tento pochod s nami vyskúšala a ja som si teda musel nájsť nového ,,buddyho” – parťáka do dvojice. Oslovil som niekoľko ľudí, ale málokto si na túto výzvu trúfal. Našťastie Dubák nesklamal a potvrdil, že je to muž, ktorý má rád výzvy. A tak sme sa tento rok zúčastnili ako dva tímy Berny´s_Group_SK 1 a 2. Po minulom ročníku sme už vedeli, čo máme očakávať a na čo sa máme pripraviť… Nemalo nás čo prekvapiť. Skutočne?
Memoriál československých parašutistov je podujatie, ktoré organizuje 43. výsadkový prápor Chrudim. Inšpirované je osudom paraskupiny Tungsten a organizátor sa snaží účastníkom priblížiť vtedajšiu dobovú atmosféru. Jedná sa o orientačný 70 kilometrový pochod, pre dvojčlenné tímy, ktoré majú za úlohu dostať sa z bodu štartu do cieľového miesta ,,kdesi na Vysočine”. Počas cesty tím pracuje s rôznymi šifrovanými informáciami, ktoré postupne odkrývajú trasu. Trasa nie je presne stanovená. Tento ročník sa zúčastnilo 289 tímov.
,,Pot šetrí krv”
Po stopách hitórie…
Pre operáciu Tungsten (angl. Wolfram) bola vybraná dvojica parašutistov kapitán Rudolf Pernický a rotmajster Leopold Musil. Akcia bola naplánovaná v roku 1944 v Anglicku, kde sa parašutisti pripravovali. Účelom operácie malo byť prijímanie lietadiel so špeciálnym materiálom pre podporu domáceho odboja pomocou rádiomajáku Eureka. Okrem toho mali urovnať nezhody medzi príslušníkmi skupín Calcia a Radou troch. Kvôli oneskoreniu výsadku sa operácia zrealizovala až 21.12. 1944. Paraskupina mala pôsobiť na Českomoravskej vrchovine. Cieľovou obcou mala byť obec Studnice, neďaleko Nového Mesta na Morave. Mali vyskočiť u malej osady Vortová v oblasti Žákovej hory. Miesto toho ich chybou navigátora vysadili v Libenici medzi Kutnou Horou a Kolínom. Po dni strávenej orientáciou a zisťovaním, kde vlastne vyskočili, nasledoval presun do Studnice. Po sedemdňovom vyše 80 km dlhom pochode v zime, v snehu, v lese a s jedlom na jeden deň a dvoma kilami čokolády dosiahli svoj cieľ. Obec Studnice, kde ich už čakala kontaktná osoba – Cyril Musil. Po rekonvalescencii zahájili Pernický s Musilom svoju činnosť. Kapitán Pernický vypočul obe rozhádané strany a o výsledku informoval Londýn. Následne vyhľadávali vhodné miesta na zhadzovanie materiálu a ďalších výsadkov. V tejto činnosti pokračovali až do oslobodenia, ktorého sa dožili.
Za zmienku stojí, že ,,trafiť” miesto zoskoku sa podarilo málokedy. Ako popisuje historik Vojenského historického ústavu (VHÚ) Zdeněk Špitálník ,,Riskantní lety 138. perute zvláštneho určení RAF nad obsadenou Európou boli na samej hranici technických možností lietadiel. Navigáciu zhoršovalo zatmenie obcí a letci sa tak museli orientovať hlavne podľa krajiny. Z tohto dôvodu sa tieto akcie podnikali behom dlhých mesačných nocí od jesene do jari.
Naša cesta…
Piatok
Po celotýždňovom pracovnom zhone sme sa rozhodli, že sa stretne už piatok večer, tak ako minulý rok. Ubytovanie som zabezpečil v penzióne, ktorý sme už poznali z predchádzajúceho ročníka. Rád by som sa týmto poďakoval Penziónu u Náhonu, ktorý nám vyšli v ústrety s neskorým nočným príchodom. Nasledovala krátka nočná ,,porada“ a rýchly spánok.
Sobota
Budík o 07:00 pri mojom spánkovom deficite nebol nič moc, ale nadšenie, túžba a adrenalín z pochodu ma rýchlo prebrali. Počasie vyšlo podľa predpovede – pršalo. Tento rok sa už parkovalo mimo areálu letiska a tak sme vyrazili z penziónu trochu skôr. Začínali sme už o 08:00 nástupom na zahajovací ceremoniál a následnou registráciou. Chcel som, aby si Lubka i Dubák vychutnali celú atmosféru pochodu. Keďže sme mali štart až o 10:40 rozhodli sme sa ísť po absolvovaní organizačných pokynov pozrieť do mesta. Teplá káva, či horúci čaj v tomto počasí padli vhod (aj keď nájsť o 09:00 otvorenú kaviareň v Chrudimi bola tiež výzva ?).
O 10:30 sme už boli nastúpený na letisku, kde sme s napätím čakali, čo sa bude diať. Dostali sme dobové doklady a cestovné pasy (už tu bola prvá zmena oproti predchádzajúcemu ročníku – boli prepracovanejšie). Taktiež sme dostali píšťalku na tím, pre prípad núdze (nosíme síce vlastné, ale aj takéto maličkosti vždy potešia) . Už sme sa tešili, že vyrazíme z brány letiska, keď nás zrazu ,,nahnali” do hangáru. V tom sa za nami zavreli dvere a oficiálne sa začal…
Memoriál československých parašutistov 2019
Informácie z protektorátu
Informácie z Protektorátu sú poslednú dobu strohé, veľa vlastencov je zatknutých a nie je jednoduché zistiť komu sa dá ešte vôbec veriť. Z výcviku si matne spomínam na záchytnú adresu jedného z českých vlastencov niekde v okolí Nového Mesta na Morave. Dúfam, že bude stále nažive. Neostáva nám nič iné, než sa ho pokúsiť vyhľadať. Skúsiť len tak zaklopať na náhodné dvere po ceste by bol príliš veľký risk. Dosť sa to tu hmýri nemeckými vojakmi a pokiaľ ich stretneme, musíme zachovať kľud a veriť, že nám sfalšované doklady z Anglicka pomôžu prejsť kontrolným stanovišťom. Pokiaľ by zadržali čo len jedného z nás, nesplníme misiu a celá operácia príde na zmar. Sme tím a musíme misiu dokončiť spoločne. Boh stoj pri nás!
Príprava na výsadok do Protektorátu…
Prvá ,,veľká” novinka v tomto ročníku bolo zaradenie prípravy na zoskok do Protektorátu. Veľmi milo nás to prekvapilo a hlavne zaskočilo. Výborne to dotváralo celú tématickú atmosféru. Po nástupe sme dostali inštruktáž ako si správne obliecť padák a ako ho máme obsluhovať. Následne si to prvý z dvojice prakticky vyskúšal a v momente kedy sme sa menili vo dvojici, prišiel rozkaz… ,,Nad územím Protektorátu sa zlepšilo počasie, nasadať do lietadla!”. Vbehli sme do leteckého trenažéru, kde prebehla ešte posledná kontrola tímov a zapísanie času štartu. Postupne sme z trenažéru ,,zoskavovali“ do Protektoráru… Naša misia sa začala…
Zoskok do Protektorátu…
Príbeh: Pri nočnom zoskoku z lietadla nad územím Protektorátu sme zistili strašnú vec – ani zďaleka nie sme tam, kde sme podľa plánu mali zoskočiť. Je úplná tma, hrozná zima a vonku je veľa snehu. Zastavaným oblastiam sa musíme zoširoka vyhýbať a presúvať sa z dôvodu bezpečnosti iba v noci. Dúfam, že sa nám podarí dostať sa do bezpečia skôr ako zmrzneme alebo padneme vyčerpaním.
Náš prvý kontakt sme vyhľadali v novinovom stánku, kde sme sa pýtali na pána Morávka, ktorý nám mal predať noviny pani Novákovej… V novinách mala byť informácia, ktorá nás mala priviesť bližšie k cieľu….
Zorientovanie sa v protektoráte
Po zoskoku nás domáci odboj nasmeroval na kopec – na rozhľadňu Báru. Cesta sa niesla v príjemnej aj keď daždivej atmosfére. Verili sme, že počasie sa už čochvíľa zlepší a prestane pršať. Cestou pred rozhľadňou, kde sa mal nachádzať novinový stánok sme zbadali príslušníkov wermachtu. Táto ďalšia ,,výrazná” novinka tohto ročníka nás riadne prekvapila. Ale príjemne. Chvíľku sme váhali, či ísť do novinového stánku priamo, alebo nejakou obkľukou. Nakoniec sme sa rozhodli ,,stratiť” v dave. Očividne nie každý bol príslušníkom wermachtu sympatický a tak sme videli i kontrolu totožnosti. Hlavou mi prebleskla myšlienka, že už mi tu chýba iba výsluch Gestapa ?. Kým som sa pozeral po okolí, čo sa deje a vychutnával si atmosféru, na otázku spoza pultu ,,S čím by som Vám mohla pomôcť?” som odpovedal stroho… novinami. A tak som dostal ,,čisté” noviny…
Na jednu stranu som si vydýchol. Keby nás niekto konfrontoval, tak nemáme mapu ani iný kompromitujúci materiál, na druhú stranu, keby sme neboli dva tímy, museli by sme sa k mape dopracovať iným kreatívnym spôsobom ?. Ešteže sme mali Ľubku, ktorá viedla správny rozhovor,: ,,Dobrý deň je tu pán Morávek? Nie, nie je, čo by ste potrebovali? Noviny pani Novákovej. Máte ich tu odložené…” a dostali sme noviny spod pultu.
Smer vodná nádrž Križovanice…
Príbeh: Na hrádzi vodnej nádrže Križovnice II by sme mali zastihnúť správcu vodného diela pána Vodičku. Spýtajte sa ho, či by nemal na predaj nejaké ryby. Dávajte pozor po ceste na nemecké hliadky a možných kolaborantov, buďte obozretní! Nech žije republika!
Dážď postupne ustal, čo nás potešilo. Nálada bola stále perfektná. Cestou sme preberali rôzne témy a tak nám pribúdajúce kilometre ako aj čas rýchlo ubiehali. Pri vodnej nádrži sme sa od správcu dozvedeli, že už žiadne ryby na predaj nemá, ale na námestí pri fontáne v Žumberku nám niekto ryby predá. Cestou do Žumberku ma prekvapivo rozbolelo chodilo. Na spodnej časti nohy som pociťoval bolesť ako pri narazenej kosti na chodidle. Tu som si povedal, že za ďalších 20km to bude moja najmenšia starosť. Na námestí sme sa dozvedeli, že hore na hrade (zrúcanince) sa koná stretnutie správcov rybníkov, že oni určite majú ryby na predaj. Námestie bolo obsadené wermachtom, ale prešli sme bez povšimnutia. Na hrade bolo kontrolné stanovisko.
Smer Ležáky…
Príbeh: Miestni odbojári nás informovali, že v blízkej dobe má prebehnúť razia v Ležákoch. Sami však z bezpečnostných dôvodov varovať miestnych obyvateľov nemôžu, takže bolo obrovské šťastie, že sme išli okolo! Boli sme poverení veľmi dôležitou a na čas citlivou úlohou – musíme sa dostať do Ležákú pokiaľ možno čo najrýchlejšie a dúfať, že ešte nebude neskoro!
Po príchode do Ležákov sme si uctili pietnu spomienku tohto miesta. Čestná stráž, sviečka či návšteva múzea nemohli chýbať. V múzeu sme sa chvíľku zohriali a pozreli sme si film o tejto vypálenej obci. Následne sme sa pripravili na noc a pokračovali sme ďalej.
Smer Medkovy kopce…
Príbeh: Našli sme už len obec zrovnanú so zemou a tak musíme pokračovať ďalej. Museli sme sa vyhnúť väčším obciam a mestám, pamätali sme si nejaké spravodajské informácie z nejakej pozorovateľne v okolí Hnilska, ale pri ich porovnaní s mapou nám to vychádza niekde na vrchole Medkových kopcov. Neostáva nám nič iné, len dúfať, že to tam nedopadlo tak ako tu v Ležákach.
Na Medkových kopcoch sa nachádzalo ďalšie kontrolné stanovisko. Bol tu pripravený čaj a energetická tyčinka, ktorá prišla vhod. Krátku zastávku sme si okrem občerstvenia spríjemnili i rozhovormi s ďalšími účastníkmi či organizátormi.
Smer Svratka…
Príbeh: V Ležákoch sme už neboli schopní miestnym obyvateľom pomôcť, ale našu pôvodnú úlohu musíme splniť! Pomaly, ale isto sa presúvame k Novému Mestu na Morave a dúfame, že ešte budeme mať koho varovať. Ďalšia záchytná adresa po ceste je zvonica u cintorína vo Svratce, kde sa vždy o víkendu pohybuje nám naklonená osoba, hrobár Hlína. Hlína je nemý, ale o to odhodlanejší pomocník v boji proti okupantom našej Vlasti. Ukážte mu zdvihnutý palec a on Vám snáď poradí, kam ďalej pokračovať.
Cestou do Svratky sme si chceli skrátiť cestu, ale nie vždy najkratšia cesta je tá najjednoduchšia. Cestou sa už úplne zotmelo. Toto bola najdlhšia ,,súvislá” cesta. Keď sme sa blížili k cieľu ozýval sa miestami zvuk rynčiaceho rýlu, ktorý nás doviedol k nemému hrobárovi. Následne sme mu ukázali zdvihnutý prst a hrobár nám ukázal miesto, kde sme našli zvyšky materiálu z výsadku. Vojenské bedne už boli prázdne, takže nevieme, čo sme tam mali násjť. Vo Svratke na námestí je ,,krčma”, kde sa to vždy ,,láme” ?. Dali sme si teplú večeru a kávu aby sme dobyli baterky. Tu sme si spravili najväčšiu prestávku, ktorú bolo problém znova ,,rozchodiť”.
Smer Deväť skál…
Príbeh: Dostavte sa do miesta pôsobenia odbojovej organizácie Deväť skál, miesto je na mape označené čiernou bodkou. Na vyzvanie sa odbojárom preukážte heslom ,,Zime zdar“ a oni by Vám mali poradiť, kadiaľ je bezpečné sa ďalej vydať.
Cesta sa niesla už v tichšom duchu a miestami už každý bojoval sám so sebou. Málo spánku, únava či rôzne svalové disbalancie na nás zanechávali stopu. Dopredu nás hnal pocit, že už sme blízko cieľa.
Smer Studnice…
Blížime sa k cieľu našej cesty, hlavne to teraz neposrať! Pred cestou do Nového Mesta na Morave sa najprv musíme čo najrýchlejšie dostať do Studnice, kde hrozí každú hodinu zatýkanie, a miestnych odbojárov varovať – vieme ako to dopadlo v Ležákach…
Z Anglicka si pamätám, že v okolí Nového Mesta na Morave pôsobí ďalšia odbojová skupina s menom Veľká trojka, pomenovaná podľa troch hlavných predstaviteľov – Jana, Jakuba a Jozefa. Pokiaľ by sme náhodou niekoho z nich po ceste stretli, musíme sa im preukázať heslom ,,Konečne sme doma, vlak mal meškanie.“ Na veliteľskom stanovisku odbojové skupiny potom musíme predať správu ,,Skopec klepe na dvere“, aby mohli byť odbojári z Nového Mesta na Morave varovaní a vyhnúť sa zatýkaniu a ďalším perzekúciám. Nič dôležitejšieho pre nás v tejto dobe neexistuje. Po odovzdaní hesla snáď budeme nasmerovaný do bezpečia i my…
Posledné kilometre… Cestou pred Medkovom nás zastavuje hliadka wermachtu. Chce po nás doklady a zisťuje, čo tu robíme tak neskoro v noci. Postupne vyťahujeme doklady a Ľubka sa spustila do debaty svojou nemčinou, čím dokonale zaskočila hliadku. Zas nás zachránila žena v tíme ?. Postupne sme prišli k ďalšiemu kontrolnému stanovištu, kde máme možnosť zohriať sa pri ohni či si niečo opiecť. Myslím, že keby sme v tejto fáze túto možnosť využili, asi by sme sa len veľmi ťažko pohli ďalej. Chvíľku za kontrolným stanovišťom nás ,,miestny” obyvateľ varuje, že v Studnici sú už Nemci a máme ísť do Nového Mesta na Morave.
Smer Nové Mesto na Morave…
Po brodení sa močiarom sa postupne ocitáme opäť v lese… Teší nás, že už máme pred sebou len ,,cieľ našej misie”, tak snáď nás už nič neprekvapí. Na začiatku Nového Mesta na Morave sa stretávame s predstaviteľmi Veľkej trojky a preukazujeme sa heslom: ,,Konečne sme doma, vlak mal meškanie.“. Následne sme odklonený na veliteľské stanovište, kde predávame správu: ,,Skopec klepe na dvere“. Tak sa nám to aj tento rečník podarilo. Misia splnená. Už nám ostávalo len dokráčať do Kultúrneho domu na zaslúžený odpočinok…
UKONČENIE MEMORIÁLU ČESKOSLOVENSKÝCH PARAŠUTISTOV
V kultúrnom dome sme si prevzali pamätné medaile, hrnček a diplomy s našim celkovým časom 16:22. Na úspešné absolvovanie sme mali 20:00 hodín. Aj tento ročník bola v cieli pripravená teplá kuchyňa, ktorú sme síce nevyužili (jedli sme vo Svratke), ale teplým čajom či kávou sme nepohrdli. Pri čakaní na autobus, ktorý nás odviezol späť na letisko sme si stihli aj trochu pospať.
Po príchode na letisko okolo 07:00 sme zhodnotili, že ideme rovno domov. Mali sme pred sebou dlhé cesty na Slovensko a do Rakúska, a nechcelo sa nám spať v studených autách. Cesta domov bola náročná – s prestávkami, ale hlavne bezpečná.
Celkové zhodnotenie
Najprv by som sa chcel poďakovať Dubákovi, Pjotrovi i Ľubke s ktorými sme sa zúčastnili Memoriálu československých parašutistov 2019. Taktiež veľká vďaka patrí i samotným organizátorom – npor. Prosovi a jeho organizačnému tímu, ako aj všetkým vojakom, spoluorganizátorom , sponzorom. Tento ročník ste zase posunuli latku vyššie. Či už pred zoskokovou prípravou, alebo príslušníkmi wermachtu a ostaných rekvizít z KVH Feldgendarmerie z.s. a Vojensko-historického spolku Trutnov z.s.. Opäť ste dokázali vytvoriť atmosféru, ktorá nám účastníkom ,,ukázala”, aký museli byť v tej dobe ľudia silní, odhodlaní a čo všetko museli obetovať. Dnes má väčšina ľudí problém vyjsť zo svojej komfortnej zóny, zistiť aké majú svoje morálno – vôľové vlastnosti, kde majú svoje hranice. Ale pokiaľ máte radi výzvy, chcete si užiť tématický pochod či uctiť si pamiatku veteránov je toto tá správna voľba. No a čo dodať na záver?
Pozitívne hodnotíme:
– po minulom ročníku hodnotíme lepšie ozvučenie pri nástupe
– vytvorenie samostaného webu
– pamätné mince – novinka v tomto ročníku, za nás dobrý nápad, hlavne pre zberateľov
– zapojenie KVH (príslušníci wermachtu a pod.) veľmi dobre dotvárali atmosféru
– obmeny oproti minulému ročníku – pred zoskoková príprava, hrobár,… (za pár ročníkov si možno aj zoskočíme na letisku ? ?)
– nebola ,,pevná“ trasa, takže záležalo od účastníka ako si cestu naplánoval – zodpovednosť za kratšiu a náročnejšiu, či dlhšiu cestu alebo za zablúdenie a návrat,…
– prepojenie s múzeom Ležáky a pietnej spomienky
– celkový support – podpora zdravotníkov a pod.
– Pot šetrí krv – dodržané motto…
Priestor pre zlepšenie_
– nás ,,cezhraničných bratov” by potešil IBAN či platba v € (urýchlilo by to bankové procesy)
– dá sa to nejako zlepšiť? Necháme sa prekvapiť v roku 2020 ?
